K poskytování služeb, analýze návštěvnosti a personalizaci reklamy se využívají soubory cookie. Informace o použití webu mohou být sdíleny s dalšími partnery působícími v oblasti sociálních médií, inzerce a analýz. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace
Veřejné osvětlení – součást bezpečného dopravního prostoru

Rozvoj sídelných a samosprávnych štruktúr na Slovensku do roku 1939

(Územná samospráva na Slovensku 1.)

Datum: 9. 7. 2013, zdroj: OF 2/2013, rubrika: Ostatní

Formovanie sídelných štruktúr jednotlivých krajín bolo historicky determinované predovšetkým fyzicko-geografickými pomermi. Intenzifikáciou hospodárskych aktivít a postupným vývojom rôznorodých spoločensko-politických fenoménov dochádzalo nielen k posilňovaniu komplexnosti sídelných štruktúr, ale tiež k potrebe zriaďovania a formovania správnych i samosprávnych štruktúr.

PhDr. Daniel Klimovský, PhD., Katedra regionálnych vied a manažmentu, Ekonomická fakulta, Technická univerzita v Košiciach

Tento článok je úvodom do seriálu o územnej samospráve na Slovensku.

Obdobie stredoveku

Mestské štruktúry – a teda aj štruktúry územnej samosprávy na lokálnej úrovni – sa na území Slovenska začali rozvíjať približne v priebehu 13. storočia. V roku 1238 udelil panovník Belo IV. mestské výsady Trnave, ktorá sa stala prvým mestom na území Slovenska, ktorému boli udelené mestské výsady. Mestské výsady boli v priebehu 13. storočí udelené aj ďalším mestám na území Slovenska a približne v tomto období začínali mestá používať prvé mestské symboly. Zároveň sa na území Slovenska začali objavovať aj prvé mestské erby – ako dôsledok ich snahy o odlíšenie vlastných dokumentov od dokumentov iných miest. Prvým mestským erbom, ktorý sa začal používať v Uhorskom kráľovstve, je erb Banskej Štiavnice obsahujúci motív mestského opevnenia (motív je dokladovaný i na mestskej pečati z roku 1275).

V roku 1271 vznikol najstarší mestský zväz na území dnešného Slovenska – Spoločenstvo spišských Sasov (Communitas Saxonum de Scepus), ktoré združovalo 43 spišských miest. Na základe rozhodnutia panovníka tvoril tento zväz zvláštnu provinciu a na jeho čele stál osobitný provinčný župan (comes vel iudex provinciae), ktorý sídlil v Levoči. Tieto mestá navyše získali podobné práva, ako mali vtedajšie kráľovské mestá. Mohli napríklad voliť vlastných farárov i vlastného sudcu a zároveň mali právo voľne využívať rieky (právo rybolovu) i lesy (právo lovu), ktoré k nim prináležali. Na oplátku boli tieto mestá povinné privítať a hostiť panovníka i jeho vyslancov v prípade, ak títo prekročili ich brány.

Regálne práva miest

Až do začiatku 15. storočia bolo postavenie miest z hľadiska uhorských krajinských zákonov rovnaké. Záviselo od skutočnosti, či jeho vlastníkom bol panovník alebo iný feudál. Najvýznamnejšie mestá dostali od svojho vlastníka privilégiá (regály, respektíve regálne práva), vďaka ktorým sa mohli rozvíjať podstatne rýchlejšie než ostatné mestá. Výhodnejšie postavenie v danom období mali kráľovské mestá.

Regálne práva sa delili na menšie a väčšie a predstavovali významnú zložku príjmu kráľovskej pokladnice, pretože mestá boli povinné za ne uhrádzať pravidelné dane. Väčšie regálne práva panovník neudeľoval natrvalo – právo raziť mince, právo ťažiť určenú rudu, soľný regál, právo meča či colný regál. Túto skupinu regálnych práv panovník vykonával prostredníctvom rôznych komôr (napríklad banská komora, soľná komora, mincová komora).

Menšie regálne práva boli udeľované nielen mestám, ale aj šľachte a patrili medzi ne napríklad právo pivovaru, právo výseku mäsa, právo mlyna, právo usporadúvania trhov, právo prievozu cez rieku, právo výberu mýta a podobne. Základom organizácie mestskej administratívy boli menované alebo volené orgány mestskej správy (mestská obec, prípadne volená obec a mestská rada tvorená richtárom a prísažnými). Správna kompetencia orgánov mesta sa vzťahovala na celé územie patriace mestu a na všetkých tam bývajúcich obyvateľov. Určité výnimky sa však uplatňovali vo vzťahu k šľachticom a cirkevným osobám bývajúcim na území miest.

Správa dedín

Na prelome 13. a 14. storočia došlo k stabilizácii aj v oblasti správy dedín. Okrem poddanských dedín sa to týkalo tiež takzvaných kuriálnych dedín, ktoré obývalo šľachtické obyvateľstvo. Je potrebné uviesť, že došlo k striktnému rozlišovaniu medzi pôdou patriacou šľachte (alodiálna pôda) a pôdou, ktorou disponovali poddaní (rustikálna pôda). Pri rustikálnej pôde je zaujímavé to, že poddaní nemohli na túto pôdu vzťahovať svoje dedičné práva.

Dediny využívajúce zvykové právo využívali pri vlastnej správe existenciu obecnej pospolitosti, ktorá sa najzreteľnejšie odzrkadľovala pri organizovaní spoločných zhromaždení obyvateľov dedín. Na čele dediny stál vesník (villicus), ktorého síce mohlo voliť zhromaždenie obyvateľov dediny, no oveľa častejšie si jeho menovanie ponechal v rukách príslušný šľachtic. Jeho hlavnou úlohou bola pomoc pri výbere daní a zároveň predsedal zasadnutiam obecného zhromaždenia, obecnej rady i obecného súdu. Pri výkone svojich povinností sa mohol oprieť o prísažných, nazývaných aj boženíci. V týchto dedinách sa zároveň vytvárala skupina starších, ktorí svojimi radami mohli zasahovať do rozhodovania vesníka.

Na územie Slovenska v pomerne veľkej miere prichádzali rôzni hostia z cudziny, ktorí so sebou prinášali nové zvyky a tradície. Postupne sa začali vytvárať dediny, ktoré využívali zákupné (emfyteutické) právo. Základ spočíval v ustanovovaní takzvaných lokátorov, ktorí privádzali skupiny osídlencov na nové, riedko osídlené územia. Za to ich príslušní šľachtici menovali doživotnými šoltýsmi (scultetus), teda šoltýsmi s dedičným právom. Ak šoltýs spravoval viacero dedín, mohol správu v niektorých z nich ponechať v rukách richtárom. Šoltýsom boli nápomocní takzvaní prísažní, ktorí boli volení obecným zhromaždením a ktorých hlavnou úlohou bolo plniť rolu prísediacich v rámci súdnych zasadnutí, ktorým predsedal šoltýs.

Kuriálne dediny boli obývané najmä drobnou šľachtou, teda zemanmi. Ak v kuriálnej dedine sídlil iba jeden rod, všetky problémy sa riešili na rodových zhromaždeniach. Ak v takýchto dedinách bývali viaceré šľachtické rodiny, podliehali kráľovskej a stoličnej jurisdikcii a preto nemali vlastné správe orgány. Z tohto dôvodu sa všetky záležitosti takýchto dedín na úrovni stolíc (žúp).

V súvislosti s takzvanou valašskou kolonizáciou (osídľovanie horských zalesnených oblastí obyvateľmi rumunského a rusínskeho pôvodu), ktorá bola typická pre obdobie po 14. storočí, dochádzalo k uvádzaniu ďalšieho typu správy poddanských dedín – dediny spravované valašským právom. Najdôležitejšou funkciou pri valašskej kolonizácii bola pozícia kneza, ktorý zohrával takmer tú istú pozíciu, ako šoltýs v rámci zákupného práva. Pri výkone súdnych právomocí mu pomáhali starší. V prípade, že valašské obyvateľstvo bolo roztrúsené, knezi spravujúci takéto roztrúsené pospolitosti volili spomedzi sebou takzvaného valašského vojvodu (niekedy označovaného aj krajník alebo krajniak).

Malý dekrét

V roku 1405 vydal panovník Žigmund Luxemburský takzvaný Malý dekrét (Decretum minus), ktorým sa snažil zlepšiť pozíciu miest a ich obyvateľov (v plnom rozsahu sa však tento dekrét nikdy neuplatnil). Na základe tohto dekrétu sa mohli zástupcovia miest zúčastňovať zasadnutí uhorského snemu (týkalo sa to výlučne najbohatších občanov miest).

Samotné mestá boli rozdelené do dvoch skupín.

Prvú skupinu tvorili kráľovské mestá (civitas) a druhú mestečká (oppidum), ktoré zriadili a vlastnili šľachtici. V tomto čase existovalo na území Slovenska štrnásť významných slobodných kráľovských miest (vrátane slobodných banských miest), a to: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Košice, Kremnica, Levoča, Prešov, Sabinov, Skalica, Trenčín, Trnava a Zvolen. V súvislosti s tureckým ohrozením sa v tomto dekréte konštatuje, že všetky kráľovské mestá by mali byť obohnané hradbami.

Najvyšším samosprávnym orgánom mesta bola mestská obec, do ktorej patrili všetci vlastníci nehnuteľností v rámci hraníc daného mesta. Zhromaždenia obce viedol zvyčajne rečník, ktorého si volila samotná obec. Vzhľadom na to, že niektoré mestá už v tomto období mali pomerne vysokú populáciu, popri mestskej obci sa začala kreovať aj takzvaná volená obec. Išlo o zastupiteľský orgán, ktorý si volila mestská obec (zvyčajne mala do 100 členov) a ktorá mala na starosti voľbu mestskej rady.

Výkonným orgánom miest sa stala mestská rada (magistratus). Jej členmi boli richtár a prísažní a ich hlavnou úlohou bol výkon súdnych právomocí a správa mestského majetku. Zodpovedala tiež sa poriadok v meste a ochranu mesta proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Richtár, respektíve šoltýs (judex) disponoval hlavne súdnymi právomocami, no popri tom predsedal a zvolával zasadnutia mestskej rady. Ak pri hlasovaní v mestskej rade došlo k rovnosti hlasov, hlas richtára rozhodoval. Okrem toho richtár zodpovedal za riadny chod všetkých orgánov pôsobiacich v rámci mestskej samosprávy (vrátane mestského notára, policajného kapitána a tak ďalej).

Dva samosprávne systémy

Celkovo sa v mestách na Slovensku v tomto období začali vo výraznejšej miere presadzovať dva samosprávne systémy. Väčšina slovenských miest využívala takzvané severonemecké, respektíve magdenburské právo (využívali ho napríklad Krupina, Levoča, Nitra, Podolínec, Trnava či Žilina), pri ktorom vystupoval richtár ako hlavný mestský sudca, pričom do svojej funkcie nastupoval na základe dedičského práva a vo výkone jeho funkcií mu pomáhala volená mestská rada. Mestá, ktoré využívali takzvané juhonemecké, respektíve norimberské právo (využívali ho napríklad Banská Bystrica, Bardejov, Bratislava, Komárno, Košice, Prešov či Prievidza), mali na čele richtára voleného členmi mestskej rady. V oboch prípadoch platilo, že richtár musel byť potvrdený do svojej funkcie súhlasom kráľa alebo príslušného šľachtica.

Okrem týchto dvoch práv sa na území Slovenska využívalo aj takzvané banské mestské právo. Najstarším banským právom na území Slovenska bolo banskoštiavnické právo (využívali ho napríklad Banská Bystrica, Gelnica, Pukanec či Smolník), o pôvode ktorého dodnes nie sú stanovené jednoznačné závery. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia bolo vo väčšine týchto miest nahradené jihlavským právom, no napríklad Kremnica prevzala svoje banské právo z Kutnej Hory.

Diferenciácia miest

Po nástupu Habsburgovcov na uhorský trón (1526), došlo ešte k výraznejšej diferenciácii jednotlivých miest. Na jednej strane boli kráľovské mestá a banské mestá, ktorých charakteristickou črtou boli mnohé privilégiá udelené panovníkom, na strane druhej stáli zemepanské mestá, ku ktorým mala vlastnícke práva v rukách šľachta a cirkevní hodnostári.

Medzi slobodné kráľovské a banské mestá patrili: Banská Bystrica, Banská Belá, Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Brezno, Kežmarok, Komárno, Košice, Kremnica, Krupina, Levoča, Ľubietová, Modra, Pezinok, Prešov, Pukanec, Sabinov, Skalica, Svätý Jur, Trenčín, Trnava a Zvolen. V rámci kráľovských miest sa vytvorili ešte dve menšie podskupiny. Prvou boli tavernícke mestá – taverník (tavernicus) predsedal taverníckemu súdu, bol členom uhorskej rady a zároveň plnil úlohu najvyššej odvolacej inštancie pre vybrané slobodné kráľovské mestá. Druhou skupinou boli personálove mestá – personál (personalis) pôsobil ako najvyšší sudca vo vzťahu k vybraným kráľovským mestám a zároveň bol automaticky tiež členom uhorskej rady.

Z hľadiska právneho postavenia sa zemepanské mestá delili do dvoch skupín. Prvú tvorili, privilegované mestá. Tie disponovali rozličnými, kráľom potvrdenými výsadami (napríklad právom voliť si vlastnú samosprávu či farára). Do druhej skupiny patrili tie, ktoré sa od poddanských dedín líšili len vlastníkom poskytnutou možnosťou disponovať volenou samosprávou a odovzdávať feudálne dávky kolektívnym spôsobom.

V tomto období bola uhorská šľachta rozdelená na vyššiu a nižšiu. Analogicky bol takto rozdelený aj uhorský snem – pozostával z hornej tabule (tabula superior) a dolnej tabule (tabula inferior). Členmi hornej tabule boli vysokí cirkevní hodnostári a najvýznamnejší feudáli. Právo zastúpenia v dolnej tabuli mala najmä nižšia šľachta (nobiles) a iní vlastníci pozemkov.

Keďže v mnohých slobodných kráľovských mestách bolo vo veľkej miere zastúpené nemecky hovoriace obyvateľstvo, nástup Habsburgovcov v roku 1526 vítali a veľká časť týchto miest sa stala aj výrazným podporovateľom snáh panovníckeho rodu o oslabenie šľachty. Z uvedeného dôvodu povyšoval panovník do najvyššej privilegovanej kategórie aj relatívne malé mestá, ktoré tak súčasne dostali právo na zastúpenie v krajinskom sneme. Stavy a predovšetkým vysoká šľachta proti tomu protestovali a v tomto kontexte bol v roku 1608 prijatý zákon, podľa ktorého mohol panovník ustanoviť nové slobodné kráľovské mesto iba so súhlasom uhorskej rady (neskôr so súhlasom uhorského snemu).

V rámci správy týchto miest mali najdôležitejšiu pozíciu dva kolektívne orgány (nebolo zriedkavosťou, že ich členovia boli volení do svojich funkcií doživotne) – volená obec (electa communitas) na čele s rečníkom (tribunus plebis) a mestská rada (magistratus).

Naďalej v týchto mestách pôsobili aj iní funkcionári – napríklad richtár (judex), mešťanosta (magister civium) či mestský kapitán (capitaneus civitatis), no rozsah ich kompetencií sa v porovnaní s obdobím stredoveku takmer vôbec nemodifikoval. Okrem nich si tieto mestá ustanovovali aj mestského notára (notarius), ktorý sa staral najmä o písomnú a účtovnú agendu, a mestského prokurátora (syndicus).

S výnimkou krátkeho obdobia takzvaných jozefínskych reforiem v takomto stave pretrvali mestá až do polovice 19. storočia.

Unifikácia správy dedín

Vzhľadom na pomery v Uhorsku po roku 1514 vo sfére správy dedín sa objavili viaceré snahy o jej unifikáciu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že konkrétne samosprávne vymoženosti určoval pre jednotlivé dediny vždy ich vlastník a tieto potom uvádzal v urbároch týkajúcich sa týchto dedín.

Na čele dediny stál richtár (judex), ktorého menoval vlastník dediny – teda zemepán, prípadne ním menovaný úradník. V priebehu 16. storočia sa rozšírila prax voľby richtára, pričom návrh kandidátov si ponechával vo svojich rukách príslušný zemepán. Počas tureckej okupácie i protihabsburských povstaní sa často stávalo, že na richtársky stolec nechcel nikto zasadnúť, a tak bol v tom čase zavedený zvyk, že do tejto funkcie bol každoročne uvádzaný vždy jeden z vlastníkov poddanskej usadlosti nachádzajúcej sa v danej dedine. Výnimku tvorili niektoré dediny spravované počas stredoveku na základe valašského práva, kde sa aj v tomto období využívalo dedičné nástupníctvo do funkcie richtára (to bolo definitívne zrušené až v polovici 18. storočia).

Richtár mal právo spoločne s prísažnými (jurati) súdiť v menších veciach obyvateľov príslušnej dediny. Za svoju funkciu nedostával plat, ale počas jej výkonu bol oslobodený od roboty i poddanských dávok.

Od Márie Terézie do roku 1848

Oblasť samosprávy miest výrazne zasiahli reformné snahy panovníčky Márie Terézie už v roku 1755, kedy na jej pokyn vydala uhorská komora nariadenie, ktoré smerovalo k unifikácii mestskej samosprávy v celom Uhorskom kráľovstve. Podľa tejto úpravy v mestskej samospráve získala významné postavenie mestská rada, ktorá ako jediná mala právo navrhovať kandidátov do všetkých samosprávnych funkcií (vrátane kandidátov na členov mestskej rady) – tým de facto jej členovia dostali právo odmietnuť kandidatúru každého, kto vystupoval proti ich aktivitám, respektíve kto vyžadoval zmenu existujúcich pomerov. Vzhľadom na to, že v mestských radách mali prevahu osoby podporované kráľovskými komisármi, ktorí v predchádzajúcom období pomerne často zasahovali do chodu samosprávy, toto nariadenie znamenalo oficiálny koniec vnútornej autonómie miest a ich nezávislosti od kráľovskej moci. Tento stav pretrval prakticky až do polovice 19. storočia.

V roku 1765 bol zjednotený spôsob volieb do orgánov miestnych samospráv. Následne, začiatkom roka 1767 bol vydaný Urbársky patent, ktorého úlohou bolo zjednotenie poddanských povinností a ochrana poddaných pred neprimeraným zaťažovaním zo strany šľachty. Jeho súčasťou bol aj súpis pôdy a poddaných. Okrem iného sa v tomto súpise uvádza i to, koľkými poddanskými dedinami a koľkými poddanými disponovali mestá (na území Slovenska vlastnili mestá spolu 61 poddanských dedín, v ktorých hospodárilo viac než 3 tisíc poddaných). Najbohatším mestom z tohto pohľadu boli Košice, ktoré v tomto období vlastnili 17 poddanských dedín (v skoršom období im však patrilo až 30 takýchto dedín).

Počas vlády Jozefa II. sa v dedinách začali ustanovovať dedinskí notári, ktorí mali na starosti písomnú agendu. Dovtedy túto funkciu vykonávali učitelia alebo farári pôsobiaci v týchto dedinách, no stále sa zväčšujúci objem tejto agendy si vyžiadal vytvorenie funkcie dedinských notárov. Ich územná pôsobnosť sa len zriedkavo obmedzovala na jednu obec a pravidlom bolo, že jeden dedinský notár zabezpečoval písomnú agendu dvoch až štyroch dedín.

Všeobecné sčítanie

V roku 1785 prebehlo prvé všeobecné sčítanie obyvateľstva na území Uhorského kráľovstva. Na základe jeho výsledkov sa dá konštatovať, že v tom čase na území Slovenska žilo približne 800 tisíc obyvateľov. Pokiaľ ide o mestské obyvateľstvo, v 24 slobodných kráľovských a banských mestách, ktoré sa v tom čase nachádzali na území Slovenska, žilo spolu viac než 130 tisíc obyvateľov (v roku 1720 v týchto mestách žilo iba asi 70 tisíc obyvateľov). Medzi najväčšie z nich patrili: Bratislava – vrátane Podhradia (viac než 33 tisíc obyvateľov), Komárno (asi 12 tisíc obyvateľov), Trnava (viac než 7 tisíc obyvateľov), Košice (viac než 6 tisíc obyvateľov), Prešov (takmer 6 tisíc obyvateľov), Skalica (viac než 5 tisíc obyvateľov). Banská Štiavnica (jedno z najvýznamnejších banských centier v celoríšskych podmienkach, so všetkými priľahlými baníckymi osadami mala viac ako 20 tisíc obyvateľov, no v samotnom meste žilo menej než 3 tisíc obyvateľov). Populačne niektoré z týchto kráľovských a banských miest predstihli veľké zemepanské mestá. Najväčšie z nich pritom boli: Spišská Nová Ves (viac ako 7 tisíc obyvateľov), Smolník (približne 6 tisíc obyvateľov), Nové Zámky (viac než 5 tisíc obyvateľov) či Gelnica (5 tisíc obyvateľov).

Administratívne skupiny dedín

V rokoch 1832 a 1836 boli prijaté dva zákony, na základe ktorých boli dediny na území Uhorského kráľovstva rozdelené do troch administratívnych skupín.

Prvú skupinu tvorili dediny s vlastnou stálou radou, ktorá mala oprávnenie (na čele s richtárom) na súdne konania voči obyvateľom tejto dediny, v dôsledku čoho sa tieto dediny priblížili k pozícii mestečiek. Druhá skupina dedín nemala vlastnú stálu radu (dediny bez vlastnej stálej rady) a ich obyvateľmi boli hlavne poddaní. V prvom stupni podliehali sudcovskej právomoci zemepanského súdu, v druhom stupni sudcovskej právomoci šľachtickej stolice. Tretiu kategóriu predstavovali šľachtické (kuriálne) dediny, ktoré disponovali prakticky plnou samosprávou s vlastnými predstaviteľmi. Ich záležitosti boli v prvej inštancii riešené na stoličných orgánoch (napríklad na stoličnom súde alebo hlavnom zhromaždení stolice) a ich druhou inštanciou, na ktorú sa obracali v prípade potreby, boli krajinské (uhorské), ba v niektorých prípadoch až ríšske orgány.

Obdobie do vzniku ČSR (1918)

Začiatkom marca 1848 vrcholil odpor zo strany šľachty (najmä uhorskej) proti habsburským snahám o centralizmus a absolutizmus. Táto napätá situácia vyvrcholila v polovici marca 1848 otvoreným povstaním vo Viedni, v dôsledku ktorého odstúpil ríšsky kancelár Klemens Lothar Metternich zo svojej pozície, a na ktoré uhorský snem zareagoval vydaním 31 marcových zákonov (známych aj pod označením marcové konštitučné zákony či marcová ústava), ktoré panovník podpísal o mesiac neskôr. Pozícii miest a dedín venovali marcové zákony v porovnaní s inými oblasťami iba malú pozornosť. Slobodné kráľovské mestá boli klasifikované do troch kategórií. Veľké mestá mali viac než 30 tisíc obyvateľov, populácia stredne veľkých miest sa pohybovala od 12 tisíc do 30 tisíc obyvateľov a malé mestá mali menej než 12 tisíc obyvateľov.

Najvyššou inštitucionálnou ustanovizňou v meste bolo tajným hlasovaním volené mestské zhromaždenie. Jeho členovia, teda mestskí poslanci, volili zo svojho stredu výkonný orgán, ktorým bola mestská rada. Na čele mestskej rady stál mešťanosta, ktorý spoločne s mestskou radou rozhodoval o prijímaní mestských úradníkov. Rokovania mestského zhromaždenia i mestskej rady boli verejné.

Všetky mestečká a dediny boli preklasifikované na obce. Vzhľadom na to, že došlo k zrušeniu poddanstva, prešli v plnom rozsahu pod súdnu právomoc šľachtických stolíc. Analogicky ako tomu bolo v mestách, aj v obciach boli ustanovované obecné zhromaždenia a obecné rady, pričom na čele každej z nich stál obecný richtár. Za administratívu obce niesol zodpovednosť obecný notár.

Župné zriadenie

V rokoch 1870 a 1871 boli prijaté dva dôležité zákony týkajúce sa územnej samosprávy – zákon o župnom (municipálnom) zriadení z roku 1870 a obecný zákon z roku 1871. Podľa týchto zákonov sa na území Slovenska vytvorilo 18 stoličných municípií – žúp (tieto de facto zodpovedali historicky vyformovaným šľachtickým stoliciam) a 4 mestské municípiá (Banská Belá spoločne s Banskou Štiavnicou, Bratislava, Komárno a Košice).

Pozícia mestských municípií bola de jure veľmi podobná tej, ktorú zastávali stoličné municípiá. Na ich čele stáli župani a najdôležitejším kolektívnym orgánom boli municipálne výbory. Mestské municípiá si však nezriaďovali stále výbory, ale mestské rady, ktorých členmi boli príslušní policajní kapitáni, radní, hlavní notári i hlavní právni zástupcovia mestských municípií. Mestské municípiá sa nečlenili do okresov, no zriaďovali si aj také orgány, ktoré sa v stoličných municípiách nevyskytovali – napríklad takzvané mestské daňové úrady.

Pokiaľ ide o obecnú samosprávu, tu boli zaradené všetky mestá a obce, ktorým nebol priznaný štatút mestského municípia. Tieto mestá a obce sa starali o rôzne úlohy samosprávneho charakteru (napríklad starostlivosť o obecné cesty, školy, bezpečnosť, vymeriavanie a výber obecných daní, nakladanie s obecným majetkom a podobne). Medzi mestá so zriadenou radou patrili všetky niekdajšie slobodné kráľovské mestá a mestečká (zemepanské mestá). Podliehali priamo podžupanovi, pretože v rámci samosprávnej hierarchie stáli na úrovni slúžnovských okresov. Tak ako aj v ďalších dvoch typoch obcí, aj v prípade týchto miest existovalo obecné zastupiteľstvo, v ktorom jednu polovicu tvorili volení zástupcovia obyvateľov miest a druhú polovicu virilisti (zástupcovia určení podľa výšky majetku). Najvyšším výkonným orgánom bolo obecné predstavenstvo. Okrem toho v týchto mestách pôsobili aj rady (magistráty), ktorých členmi boli príslušní mešťanostovia, policajní kapitáni, hlavní notári, hlavní právni zástupcovia miest a mestskí lekári. Najvyšším funkcionárom mesta bol mešťanosta, ktorý predsedal všetkým najdôležitejším kolektívnym orgánom a zastával funkciu predstaveného voči ostatným mestským funkcionárom. Okrem toho si tieto mestá mohli zriaďovať špeciálne policajné zbory.

Veľké obce síce nemali vlastnú radu, no vzhľadom na svoju veľkosť boli schopné samostatne zabezpečovať výkon všetkých rozhodnutí, ktoré boli prijaté na ústrednej alebo stoličnej úrovni. Okrem rady si zriaďovali rovnaké orgány ako mestá s magistrátom (na čele však stál richtár).

Naproti tomu, malé obce neboli schopné tieto povinnosti zabezpečiť a tak sa spájali do takzvaných notárskych obvodov. V čele týchto obcí stáli richtári. Špecifickú pozíciu zastávali obecní či obvodní notári.

Medzivojnové obdobie (1918–1939)

28. októbra 1918 bol vyhlásený vznik Československej republiky a o dva dni neskôr vznikla v Martine Slovenská národná rada. Táto deklarovala súhlas so vznikom ČSR a zároveň vyhlásila, že je jediným politickým orgánom, ktorý môže hovoriť v mene slovenského národa.

Z hľadiska zachovania administratívnej kontinuity s prechádzajúcim obdobím sa najdôležitejším právnym predpisom tohto obdobia stal zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného štátu československého. Tento zákon, ktorého autorom bol Alois Rašín, sa zvykne označovať aj ako takzvaná recepčná norma, pretože jeho cieľom bolo recipovanie (teda prebratie) rakúsko-uhorského právneho poriadku a administratívneho systému do československého právneho poriadku a administratívneho systému a zabezpečenie potrebnej kontinuity.

Orgány obecnej samosprávy

Začiatkom decembra 1918 bolo v Žiline zriadené Ministerstvo pre správu Slovenska (neskôr bolo premenované na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska), do čela ktorého bol nominovaný Vavro Šrobár. Prvými nariadeniami sa Vavro Šrobár pokúsil stabilizovať pomery na Slovensku. Došlo napríklad k zrušeniu všetkých dovtedy fungujúcich národných rád a výborov na území Slovenska. Zákonom č. 75/1919 Zb. z. a n. o voľbách do obcí boli zakotvené základné princípy komunálnych volieb – všeobecnosť, rovnosť a priamosť. Ustanovenia zákona č. 76/1919 Zb. z. a n., ktorým sa menia ustanovenia doterajších obecných zriadení a mestských štatútov v ČSR, potvrdili rozhodnutie o rozpustení národných výborov, pretože za hlavné orgány obecnej samosprávy určili obecné zastupiteľstvá, pričom počet ich členov sa pohyboval od 9 do 60.

Do systému obecnej samosprávy však boli uvedené aj ďalšie orgány. Tieto možno rozdeliť na kolektívne (obecné rady a obecné komisie), a individuálne (starostov a zástupcov starostov). Starosta bol volený obecným zastupiteľstvom. To volilo i jeho zástupcu. Každé obecné zastupiteľstvo obligatórne zriaďovalo finančnú komisiu a komisiu poverenú vedením kroniky. Ostatné komisie, ktoré sa v danom období v obciach na území Slovenska príležitostne vyskytli, boli zriaďované fakultatívne.

Zaujímavou skutočnosťou bolo zavedenie možnosti rozpustenia obecného zastupiteľstva krajinským úradom (súviselo to predovšetkým so snahou predchádzať neplneniu si povinností zo strany obecných zastupiteľstiev). Ak sa tak stalo, okresný úrad vymenoval do príslušnej obce vládneho komisára alebo správnu komisiu a takto vymenovaný orgán zodpovedal za správu zverenej obce až do ustanovenia nového obecného zastupiteľstva. Prostredníctvom nového volebného poriadku bolo právnickým osobám pôsobiacim v obciach odňaté volebné právo. Podľa tejto právnej úpravy bolo aktívne volebné právo priznané všetkým obyvateľom príslušnej obce od 21. roku veku. Pasívne volebné právo bolo ustanovené z hľadiska veku prísnejšie – uchádzať sa o funkcie v obecnej samospráve (funkčné obdobie trvalo štyri roky) mali možnosť obyvatelia obce, ktorí mali aspoň 26 rokov.

Ďalšie významnejšie zmeny priniesol rok 1933 – predĺženie funkčného obdobia obecných zastupiteľstiev na šesť rokov a zavedenie povinného potvrdzovania úspešných kandidátov vo funkciách starostov. Pre zvolených kandidátov v menších obciach tieto potvrdenia vydával krajinský úrad, pre zvolených kandidátov v obciach, ktoré boli zároveň sídlom okresných úradov, tieto potvrdenia vydával minister vnútra. Tento prvok bol prejavom silnejúcej centralizácie. Ak totiž zvolený kandidát nebol do funkcie starostu potvrdený a obecné zastupiteľstvo to nebolo ochotné akceptovať, bolo rozpustené a daný kandidát sa nesmel o túto funkciu uchádzať v najbližších troch rokoch. Navyše, starostovia v tomto období čoraz viac sústredili svoju aktivitu na výkon prenesenej štátnej správy (týmto sa len zvýraznil zmiešaný systém obecného zriadenia, pri ktorom obce vykonávajú popri samosprávnych úlohách tiež úlohy, ktoré sú na ne delegované zo strany orgánov štátnej správy), a to predovšetkým na úseku policajnej, poľnohospodárskej, sociálnej, zdravotnej či živnostenskej správy.

PhDr. Daniel Klimovský, PhD., Katedra regionálnych vied a manažmentu, Ekonomická fakulta, Technická univerzita v Košiciach

Seriál Územná samospráva na Slovensku

  1. Rozvoj sídelných a samosprávnych štruktúr na Slovensku do roku 1939, 9. 7. 2013 (právě čtete)
TOPlist
TOPlist